Privátne smútky

Autor: Andrea Strýčková | 18.3.2016 o 21:39 | (upravené 24.3.2016 o 8:11) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  42x

Ráno som Adamovi zaliala kávu. Kávovar opäť hnevá, budem ho musieť odniesť do predajne a vypočuť si, prečo to a prečo ono, predavačka si bude čistiť nechty alebo s niekým dlho telefonovať, bude ju to všetko priveľmi otravovať.

Horúca para mi jedovato syčí do tváre, napriek tomu vkladám na kovovú platňu i druhú šálku. 

"Šálky musia byt správne predhriate, aby bol nápoj tuhý a dobrý!" Tvrdí Adam a ja mu verím. (Alebo možno ani veľmi nie.) Pálim si prsty, ale na bolesť som si už zvykla. Tvoríme spolu bezkonfliktný pár. (Ja a bolesť.)

Adam miluje silnú kávu a tenké toasty z bieleho chleba. 

"Kôrka musí byť vždy dokonale prepečená. Nie spálená! Ani suchá! " Hovorieva. 

Každé ráno preto vstávam o hodinu skôr a v malom obchode (v prístave) kladiem bochníky horúceho chleba do prúteného koša, pláteným obrúskom ich starostlivo obalím, každý bochník zvlášť a aj každý pohár, ten s medom, s olivami a nakoniec aj ten s nakladanými hruškami. Len aby sklo pri dotyku s teplom nepopraskalo! To by bola pohroma! 

Džem z prvých tohtoročných ríbezlí objavila v starom obchode pred časom Adamova mama. Chutí tak starosvetsky. Nóbl. V pohároch s ručne maľovanou nálepkou a s naškrobeným textilným pepito obalom na viečku, pripomína niečo poctivé, niečo, čomu ešte možno veriť. Čistý, neskazený pôžitok. Hustý, bez éčiek, čo do nás tlačia obchodné reťazce. 

Adam hovorí, že v živote majú zmysel len autentické veci. A autentickí ľudia. Obitý nábytok či kniha s oslími ušami vždy po záruke skončí nemilosrdne na smetisku. Presne tam, kam včera odniesol aj moju obľúbenú starú porcelánovú šálku, pretože mala oškreté ucho.(Bez hodnoty.) Možno aj mňa jedného dňa odhodí ako niečo nepotrebné. (Bez hodnoty.)

"Podradný tovar je ako rekvizita. Fejk. Rozpoznáš ho." Tvrdí. (A predsa sú regály plné podradných vecí, čo si ľudia ako pominutí pchajú v nákupných centrách do košíkov a vypĺňajú si nimi police, byty, životy.)

Chlapík v modrej šiltovke v starej pekárenskej dodávke si ma zvedavo obzerá. Možno premýšla, prečo som prišla nakupovať tak zavčasu a prečo len tak stojím pred obchodom a nič nehovorím. Chvíľu ho sledujem, ako ukladá prepravky do uličky pri bráne a zakaždým do nej kopne. (Vždy je dosť takých, čo si radi kopnú do starej bráničky.)

Šiltovka s fľakmi od piva (alebo možno od niečoho iného) zakrýva chlapíkovi tvár, neposlušné vlasy sa mu na zátylku skrúcajú do spotených otáznikov. Niekde v diaľke kričia vtáky a ospalé mačky. Prenikavo vonia rieka. Ešte je tma. Niet tu pouličnej lampy. 

("Veď toto ani nie je ulica." Smeje sa Buddy. "Tak aká pouličná lampa?")

Kedysi tu bývali len sklady a ešte predtým továreň na psie konzervy alebo niečo také. Vlasy mi padajú do tváre, zasúvam si ich naučenými pohybmi za uši a usmievam sa. Šiltovka mi už úsmev neopätuje. Zamračene hádže poslednú prázdnu prepravku na špinavú podlahu auta a štartuje. Možno niekedy premýšla nad svojím pokašľaným životom a možno ani nie. Možno jediné, čo ho trápi, je, či si dá tresku v zafajčenom bufete alebo guláš v bistre cez ulicu, kde roznáša jedlo prsnatá blondína s umelými nechtami, umelým úsmevom a ktovie čím všetkým ešte umelým.

Ukladám do košíka med v tmavom pohári, nosí ho do obchodu stará pani odnaproti, párkrát som ju tu už videla, vždy za tmy, je čiernobiela ako fotografia, ako negatív, ako postavička zo starého filmu s Adinou Mandlovou a Oldřichom Novým, kde všetko čierne bolo čierne a biele biele. (To bol život! Nič komplikované. Nič medzitým.)
Jej med je agátový. Voňavý. Medovozlatý. 

"Autentický." Povedal by Adam.

("To skutočné je vždy také." Pritaká Buddy a zaškerí sa na mňa. "Medovozlaté.")

Zaplatím a ponáhľam sa preč. Bojím sa, že sa Adam zobudí skôr, ako prídem domov. 

Už vo dverách bytu ma omráči horúčava, čo sa stihla natlačiť do všetkých kútov. Otváram okno, jedno po druhom, okrem spálne. V spálni musí byť stála teplota, preto tu hučí klimatizácia, azda trochu viac, ako by mala. Je to moja chyba, nenastavila som ju správne. Poslepiačky hľadám vypínač. Šťukne do ticha a ja sa preľaknem, akoby som nemala čisté svedomie. Nič nerobím správne, viem. Adam sa preto na mňa často hnevá. 

A možno by som len mala zájsť do nejakej predajne a požiadať, aby ma opravili ako ten pokazený kávovar, čo už pár dní hnevá. Nechať sa prezrieť a spísať reklamáciu, vybrať si v ponukovom katalógu nový dizajn, a potom trpezlivo vyčkať, kým do mňa vmontujú tie správne súčiastky, aby všetko fungovalo, tak ako má. Ako Broom Bromden v Prelete nad kukučím hniezdom.
   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?