Medzihra alebo električka číslo štyri

Autor: Andrea Strýčková | 22.3.2016 o 8:11 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  39x

V starožitníctve pod bránou mi Adam kúpil ligotavú brošňu, držali sme sa za ruky a predavač sa usmieval. Možno tú brošňu nosila nejaká krásna žena už dávno pred vami, povedal a pripol mi ju na chlopňu šiat. 

Obchod voňal levanduľou, starinou a ešte niečím. Možno premrhanými dňami a zlými rozhodnutiami. (Všetky starožitníctva tak voňajú.) 

V električke číslo štyri zarývam nechty do dorezanej koženky sedadla, nejaký opilec zakopáva o slepého psa, chvíľu nadáva, a potom sa nahlas niečomu smeje, pes lenivo dvíha ťažké viečka a chlapec s gitarou si niečo pohmkáva. Adam si trie svoj nos o ten môj ako nejaký starý eskimák a hladí mi ruku. 

"V kúpeľni musím vymeniť žiarovku." Pošepká chlapík v slnečných okuliaroch dievčaťu s guľatým bruškom v kvietkovaných tehotenských šatách, ona prikyvuje a placho si odhŕňa vlasy z čela. Vonia po materinej dúške (všetky mamy voňajú po materinej dúške) a tiež po detskom púdri a olejčeku Johnson a Johnson. (A ešte asi po šťastí.) 

Rána už nie sú také teplé, parkety v pracovni vŕzgajú a holuby na námestí špinia. Jeseň dozrieva v kyslom daždi a strechy oťažievajú pod ťarchou vody a stvorenia.

"Večer ti urobím horúce kakao." Hovorí Adam a snaží sa nedívať na dievča v kvietkovaných tehotenských šatách, aby mi to nebolo ľúto. Vie, že ja nikdy nebudem voňať po materinej dúške a po detskom púdri ako ona, nikdy, ach, asi nikdy. Nie.

Sadrový Ježiško v kostole pod Vežou má vlnité zlaté vlasy, túžim sa ich dotknúť a zistiť, či sú pravé, ale asi sa to nedozviem, je príliš vysoko, tak ako všetko v živote, čo za niečo stojí. Dívam sa naňho a čakám, možno udrie blesk alebo praskne okenná tabuľa, vo filmoch je to vždy tak. Čakám na nejaké znamenie, akékoľvek, aby som vedela, že ma sadrový Ježiško berie vážne, ale nič sa nedeje, malé čiastočky prachu sa zľahka vznášajú vo svetle, čo sem dopadá cez farebné sklo zvonku, nejaká žena pred oltárom ticho plače a sadrový Ježiško si ma ďalej ľahostajne premeriava. 

Skúsme, kto skôr uhne pohľadom, provokujem, je to taká stará detská hra, ak ja, tak nič, ak ty, tak mi dáš ešte šancu, skúšam, ale on mlčí a usmieva sa a ja viem, že túto hru s ním nemôžem nikdy vyhrať, túto a ani žiadnu inú, pretože sadrový Ježiško to vydrží dlhšie. Neuhnúť.


Električka číslo štyri je dierou v časopriestore. Niečo ma do nej pravidelne vťahuje. Niečo silné a vševediace. Niečo, čo je nad sadrovým Ježiškom, nad našimi osudmi, nad všetkým. Niekde tam hore. Niečo, čo je medzi bozónom, energiou a Bohom. Niečo, čo je bozónom, energiou a Bohom. Niečo, čomu verím, a tak to existuje. (Jednoduché.)
 
V ruke držím starú škatuľu s keksami a kyslými ovocnými cukríkmi. Žiadne bábiky. 

("Hlavne už nikdy žiadne bábiky!" Pripomína Buddy a špára sa v zuboch.)
 
Vystupujem a opatrne prechádzam popri kostole pod Vežou, odolám pokušeniu nazrieť dnu a podchodom zamierim rovno k starej tehelni, do iného sveta, medzi kartóny, potkany, prázdne fľaše a sfetované deti. Vyhúknutý chlapec (v mikine s nápisom: Fuck you!) vstáva z kopy papiera a zblízka sa mi díva do tváre. Má rozšírené zreničky. Po pár dňoch si nebude nič pamätať. Tráva, tipujem. 

"Tráva prináša nejaké pocity. Aspoň nejaké pocity!" Kričí Alex v mojich spomienkach a je to také skutočné, až za zľaknem. Prečo príbehy nemávajú šťastné konce? 
 
("Šťastné konce neexistujú!", hovorí pani Smithová alias Angelina Jolie (v tom filme s Bradom Pittom) a smutne sa usmeje do kamery. "Štastný koniec znamená len to, že príbeh sa ešte neskončil." Dodá rýchlo a sklopí oči.)

Kladiem balíček so sladkosťami na zem. Chlapec si ma posmešne premierava a odpľuje si. Bojím sa pohnúť. A bojím sa aj toho pocitu, že sa bojím. Nemá viac ako pätnásť rokov. Smiešne, som minimálne dvakrát taká stará a bojím sa.

"Čo chceš?" Pýta sa. (Je zhulený.)

"Hľadám Adama." Poviem a podávam mu cukríky a keksy. Moju ruku surovo odstrčí. Krabica padá na zem, do prachu. (Prach si. A v prach sa obrátiš. Amen.)

"Toto si načo priniesla? Hm? Tak čo? Stratila si reč?"

"Hľadám Adama." Opakujem. 

"A prečo tu?" 

Krčím ramenami.

"Povedali mi, že tu bude."

"A kto ti to povedal?"

Neodpovedám. Nikto sa ani nepohne, chlapec v mikine si obhrýza nehty, po chvíli z vrecka vyloví mobil a komusi volá. Už sa na nič nepýtam. Potom obaja dlho mlčíme a na niečo čakáme. Alebo na niekoho. (Snažím sa veriť, že čakáme na Adama.) Nejaké dievča v háremkách piští, ktosi ju zahriakne a zasa je ticho. Pozorujú ma, ľahostajne fajčia a podávajú si fľašu s lacným alkoholom. Minúty sa vlečú. Začína pršať. Akoby tu žili v inej dimenzii. Akoby som žila v inej dimenzii ja. Hľadám v taške dáždnik, ale nie je tam. Spomínam si, že som ho nechala v aute. K tehelni som sa však priviezla električkou. 
Električkou číslo štyri, v ktorej som kedysi dávno stretla Adama. Kedysi dávno, keď som ešte vedela ľúbiť. (Alebo som si to aspoň myslela.) V tej električke, kde ma teraz pravidelne mučí minulosť spomienkami na Sáru a na môj život, keď som ho ešte žila. K tehelni som sa priviezla práve tou električkou. A auto, dáždnik, Adam a môj život ostali kdesi v tej diere v časopriestore. Tri svetelné roky odtiaľ. V inej galaxii. V inom Matrixe. Inde.

                                              

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?