Odpočítavanie (Countdown)

Autor: Andrea Strýčková | 24.3.2016 o 8:07 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  65x

V kúpeľni vymieňam mokré osušky za suché a starostlivo kontrolujem všetky povrchy, centimeter po centimetri čistím ligotavú taliansku dlažbu, narovnávam parfumy a balzamy po holení na poličke do radu.

Niekde zvoní telefón, ale ignorujem ho, teraz je dôležité dokončiť prácu, pretože Adam môže byť každú chvíľu doma a ja musím byť hotová, musím ešte pripraviť večeru a prezliecť sa a všetko musí byť dokonalé. Pretože čokoľvek, čo je menej ako dokonalé,  je mimo. (Tvrdí Adam.)

O druhej popoludní ma vyruší Maruška, stojí pri dverách v modrom pršiplášti a farebných gumákoch a smeje sa, drží v ruke fľašu s austrálskym vínom a ja si uvedomím, že som na ňu zabudla, pred pár dňami mi písala mail, že priletí na pár dní domov, ale v poslednom čase som zo svojho života vytesnila všetko okrem Adama a nedokážem jej to vysvetliť, a tak len klamem a snažím sa naznačiť, že nemôže vojsť. Že nemôže vojsť do nášho bytu a ani do môjho života. Maruška patrí do minulosti, ona a aj Buddy, Boris a Profesor. A tiež Maxim. 

(Je to ako vojna svetov, môjho a toho Adamovho, zákopová a tichá, obete pribúdajú, priateľov ako figúrky rukou zhŕňame zo stola a hádžeme ich do smetí spolu s krabicami od topánok. Jimi Choo, Versace, Baťa, John Garfield. V konečnom dôsledku je to úplne to isté. Len topánky. Len figúrky. Len priatelia. Boli a odišli. Prídu iní.)

Za Maruškiným chrbtom vidím Adama, vyzerá nahnevaný, ale keď sa Maruška naňho obráti, usmeje sa na ňu a vkĺzne dnu tak, aby sa ani nedotkol jej mokrého plášťa do dažďa a ani veraje dverí. Akoby bola nečistá, v jej živote je priveľa omylov, Adam chvíľu balansuje v predsieni a vchádza do pracovne, v skutočnosti ale ostáva stáť niekoľko centimetrov za prahom dverí, stojí a čaká. A ja viem, že sa jej musím zbaviť, aj keď sa mi ani trochu nechce. Vymýšľam si úplne nepravdepodobnú historku o návšteve Adamových rodičov, Adam nespokojne prešľapuje na prahu pracovne, vidím, ako sa zakláňa dozadu, jeho telo tvorí tupý uhol, nevidím mu do očí, ale viem, že ich má prižmúrené a ústa sa mu nepatrne pohybujú, akoby niečo šepkali, ale v skutočnosti nešepkajú nič, je to len neškodný "tik", ktorý sa mu zjavuje na tvári vždy, keď je nervózny. 

Maruška dvíha obočie, neverí mi, dotýka sa nosa a potom pier, po tvári jej ešte stále stekajú kvapky vody a ja sa tiež nakláňam (ale dopredu) v úsilí presvedčiť ju, moje telo tvorí oblúk s opačnou konvexitou ako to Adamovo. (Aká symbolika!). Cítim pritom ťažisko, ktoré je niekde hore, vyššie ako ja, vyššie ako sadrový Ježiško, ťahá ma dopredu, ale zvyšok matérie to odmieta, a tak sa hrbím pri dverách a vdychujem výčitky, Maruškine i Adamove, oboje hmatateľné, oveľa hmatateľnejšie ako čokoľvek iné, a predsa také odlišné. 

Zatváram dvere a za nimi mizne Maruška, aj celý okolitý svet. Ostávame len my dvaja, ja a Adam. Ako v raji. (Ako v raji?!) Adam si v kuchyni mlčky nakladá jedlo na tanier, Joe Cocker a steak z argentínskeho hovädzieho predného. Medium, hovorí, medium je to pravé k Verdimu a vymieňa CD v našom novom high- tech prehrávači. Veci treba robiť správne, dodáva, pretože chyby ničia harmóniu. 

Na streche protiľahlého domu sedí párik havranov a vo mne je zrazu plno čiernej, čiernej ako ich perie, tej lesklej čiernej, ktorú možno presne a kedykoľvek zadefinovať. Ale netreba. 

(Back to black, Amy.)

Po jedle sedíme obaja v pracovni, ja pri knihe a on pri laptope, cez žalúzie preniká oknom svit mesiaca a blikot neónového  pútača z vedľajšej výškovej budovy. Vaše vklady sú u nás bezpečné, tvrdí reklama, bolia ma oči a mám chuť zasmiať sa, ale neurobím to, Adam sústredene pracuje na svojej prezentácii, nemožno ho rušiť. 

Ako poznať bezpečnosť vkladu? Toho citového? Napadne mi. Možno by som sa mala spýtať Adama, ale najskôr by sa mi asi vysmial. A možno sme v úvode do nášho vzťahu ani nič nevložili. (Nepamätám sa.) Žiadne vklady, žiadne investície.

("Citové investície sú toxickejšie ako čokoľvek iné!" hovorí Buddy. "Môžu ťa zruinovať!" A smutne si ma premeriava.)

Hodiny odmeriavajú čas, z fasády protiľahlej budovy opadáva omietka, vo vedľajšom byte niekto trieska do stola, hádka, hlas vo fistule a detský plač, niečo sa rozbíja, asi sklo, vždy lepšie ako vzťah. Adam nahnevane zatvára notebook. 

"Tu sa nedá pracovať!" Povie dramaticky a odchádza do spálne. Sedím na pohovke a rátam minúty do polnoci. Tridsaťsedem, tridsaťšesť, tridsaťpäť, hlas vo vedľajšom byte prechádza z fistuly do pianissima, už len prosí, tridsať, steny sú tu tenké a pierka havranov, čo zvyknú sedávať na streche protiľahlého domu, splývajú s tmou. Dvadsaťosem.

Back to black, Amy. Dvadsaťsedem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?