Andrea Strýčková
Veď neplačem
Pamätám si, ako som vlani zhášala vo všetkých izbách, pretože ticho (a tma) lieči.
Nenapraviteľná idealistka, čokoholička, závislá na láske, pistáciovej zmrzline a Frasierovi, s intermitentnými blond záchvatmi :-) Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, V zátvorke
Pamätám si, ako som vlani zhášala vo všetkých izbách, pretože ticho (a tma) lieči.
Alexa som poznala veľa rokov, vlastne odvtedy, ako som raz doňho narazila v podzemke.
V noci vraj ušli z miestnej ZOO nejaké zebry, ráno našli len prázdnu ohradu a vylomený zámok, strážnik spal asi príliš tvrdo! Hovorí Maruška a smeje sa.
Maruška minulý týždeň pri obede rozobrala Pinkyho na súčiastky.
Som ako čierny terč v bielom mínovom poli, moje poničené ego už dávno podľahlo vodke a rozkladu. V tomto poradí. Kto kedy povedal, že žiaľ možno utopiť v alkohole? Nezmysel. Smútky vedia plávať.
Batman by kľudne mohol byť nejakou malou smiešnou postavičkou z farbotlačovej reprodukcie pána Ladu, keby nebol tým, kým je!
Tehotná obloha svetielkuje prísľubom ďalšej snehovej nádielky. Na stole unavene horí posledná sviečka zo starého poctivého vosku, ako by povedal ten starý dedinčan.
V letiskovej hale to páchne kečupom, prepáleným olejom a kávou, nejaký mladík s afroúčesom ma sleduje spoza laptopu, len čo sa usadím vedľa neho, myslí si, že to nevidím.
Adam je v Lisabone už tretí mesiac (a je vôbec v Lisabone?) a ani sa neozve, no, aspoň sa môže napchávať svojím obľúbeným džemom z pravých portugalských pomarančov, chýba mi, ale nechcem si to pripustiť.
Lena vždy parkuje na tom istom mieste, na rohu parkoviska, vedľa smetnej nádoby, presne štyridsať krokov od hrdzavej rampy, dvanásť krokov od novinového stánku a sedem krokov od vchodových dverí.
Pred chvíľou začalo opäť pršať a blondína v obtiahnutých legínach na benzínke mi vnucuje kávu alebo koláčik, nakoniec odchádzam s bagetou s kuracím mäsom alebo niečím, čo sa tak aspoň tvári a čo som vlastne vôbec nechcela.
Nad ránom mi pípne pri posteli esemeska, bola som Adamovi neverná ( po koľkýkrát?) a čas akosi neplynie, len prešľapuje na mieste (presne ako ja), noci sú chladné a Maxim sa ešte stále nezmieril s mojím odmietnutím.
V kúpeľni vymieňam mokré osušky za suché a starostlivo kontrolujem všetky povrchy, centimeter po centimetri čistím ligotavú taliansku dlažbu, narovnávam parfumy a balzamy po holení na poličke do radu.
V noci pri dverách zvoní Boris. Asi zabudol, že už nejaký čas žijem s Adamom. Vyzerá priveľmi bezradne, aby som mu pribuchla dvere pred nosom, a tak o pol druhej ráno varím kávu, hľadám aspirín a číslo na Sandru. A tiež deku.
V starožitníctve pod bránou mi Adam kúpil ligotavú brošňu, držali sme sa za ruky a predavač sa usmieval. Možno tú brošňu nosila nejaká krásna žena už dávno pred vami, povedal a pripol mi ju na chlopňu šiat.
Večer som Adamovi opäť klamala. Pršalo a starý pán z vedľajšieho bytu si púšťal staré platne na novom bielom gramofóne značky Sonny. (Alebo Philips?)
Ráno som Adamovi zaliala kávu. Kávovar opäť hnevá, budem ho musieť odniesť do predajne a vypočuť si, prečo to a prečo ono, predavačka si bude čistiť nechty alebo s niekým dlho telefonovať, bude ju to všetko priveľmi otravovať.
Včerajšie tulipány smutne kopírujú šero marcového rána. Mala som predvčerom narodeniny a môj chlap mi zaprial HBD (rozumej „happy birthday day“) z Ko Phanganu. Cez whatsapp. Výlety musia byť, aj keby na chlieb nebolo.